Ľudské práva mojím jednoduchým pohľadom

Autor: Tomáš Blahuta | 20.7.2014 o 16:30 | (upravené 20.7.2014 o 23:27) Karma článku: 4,36 | Prečítané:  1401x

Miliardy ľudí  práve teraz trpia veľkým hladom, smädom, práve v týchto chvíľach niekoho zatýkajú za odpor ku vláde štátu, presne teraz niekto nevinne zomrel počas prestrelky v uličke chudobnej štvrte v Brazílií či Mexiku a čo ty? Ako je to dnes s ľudskými právami? Žiadna hlboká politika, iba jednoduchá úvaha na zamyslenie.

Ľudské práva. Patria nám všetkým, od Šalamúnových ostrovov po Ekvádor, od Grónska po stanicu Vostok, sú platné pre každú ľudskú bytosť na našej planéte, či už pre Kazachov, Indiánov, Slovanov, Rómov, Germánov, Japoncov a iné národnosti a rasy.

V dávnejšej minulosti to bol pojem celkom neznámy. Niečo, čo sa podobalo ľudským právam platilo maximálne pre vládcov krajín alebo šľachtu, avšak obyčajným ľudom boli tieto práva udeľované veľmi sporadicky, ba vôbec. Z ľudí sa stávali otroci, chudobní pracovníci, ktorí poznali najmä príkazy, tvrdú prácu, bolesť, strach a to na úkor druhých. Iní zasa boli vysmievaní za farbu pleti, vierovyznanie a iné odlišnosti od majority.

Nepoznali právo na život, slobodu, ktorá im bola zapieraná, voľnosť myslenia, pohybu a pobytu, vlastníctva a už vôbec nie právo zhromažďovať sa, slobodu prejavu, právo na odpor, slobodnú voľbu povolania a podobné.

Ako je to s ľudskými právami dnes?  Dnes máme vypísaných desiatky práv a slobôd, ktoré nám všetkým prislúchajú od začiatku nášho života až po jeho úplný koniec. Avšak nie každý aj v týchto dňoch môže povedať, že jeho práva a slobody sú dodržiavané na 100%. Po celom svete nájdeme krajiny, mestá a lokality, kde ľudské práva nič neznamenajú alebo naopak, znamenajú, ale sú určitým spôsobom potláčané.

Keď už sú teda všetci ľudia okolo nás majiteľmi týchto práv, dokážu si ich vážiť? Koľko dnes nájdeme detských otrokov, ktorí musia od útleho veku denno-denne pomáhať pri rôznych ťažbách, v lomoch, na staveniskách, ba dokonca sa z nich stávajú detskí vojaci, ktorí prepadávajú autá a transporty, v rukách držia zbrane s ostrými nábojmi a ich „šéfmi“ sú drogoví díleri a iné nebezpečné osoby? Čo by tieto deti dali za to, aby mohli navštevovať školy, spoznávať a objavovať nové a nové veci, aby mali pravidelne čo vložiť do úst, aby spávali na mäkkej posteli a nemuseli vykonávať hore uvedené činnosti? Čo by dali ľudia v bojových zónach na Blízkom východe za to, aby nemuseli ráno vstávať s tým pocitom, že ak pôjdu cez deň mimo domu, tak ich nevyhodí niečo do vzduchu? Čo by dali ľudia v minulosti ale aj dnes za to, ak by v krajinách s diktátorským, totalitným alebo iným "nedobrým" režimom mohli slobodne vyslovovať svoje názory, prezentovať požiadavky, podieľať sa na spravovaní štátu, ako je to v dnešných časoch bežné?

Miliardy ľudí v týchto prebiehajúcich sekundách umierajú hladom, trpia veľkým smädom, práve v týchto chvíľach niekoho zatýkajú za odpor ku vláde štátu, práve v týchto chvíľach strieľajú vyššie spomínaní detskí vojaci po dodávkach spoza stromov a práve v týchto chvíľach sa milióny obyvateľov našej Zeme ukladajú ku spánku na tvrdú zem, so škŕkajúcim žalúdkom, trasú sa od zimy alebo zo strachu z nasledujúceho dňa.

Čo by dali všetci títo ľudia za to, aby mohli bývať v bezpečí vlastného domova, za to, aby ráno išlo do obchodu a kúpili si čo chcú, za to, aby mohli „brázdiť“ internet a pozerať obľúbené seriály v televízore? Veľmi veľa!

Koľko dnes nájdeme ľudí, ktorí všetky tieto vymoženosti majú k dispozícií a nevyužívajú ich alebo si ich nevážia? Určite sú aj medzi vašimi priateľmi a kamarátmi.

Moje práva siahajú len potiaľ, pokiaľ nezasahujú do práv iných.“ Má niekto právo na život? Takisto ho má aj ten druhý, neprídem a nezabijem ho! Má niekto právo na názor, prejav? Takisto ho má ja ten druhý, nebudem mu zakazovať prejavovať názor, aj keď sa mi nepáči. Toto dokonale vystihol francúzsky filozof a spisovateľ Francois Voltaire, keď prehlásil: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to.“ Naše práva a slobody z nás bohov nerobia, všetci sme si rovní ale nie sme rovnakí. 

Myslím, že je mojím a tak isto aj vaším želaním, aspoň v malom kútiku duše, aby sa vo svete začala vo veľkom uplatňovať fráza „všetci sme si rovní“. Nikto z nás by sa nechcel dostať do pozície šikanovaného, utláčaného, politicky prenasledovaného jedinca, ktorý by sa len bál vyjsť na ulicu. Je nutné, aby začal každý sám od seba. Inak zmenu nedosiahneme. Predpoklady na to máme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?