Návšteva kaštieľa v Moravanoch nad Váhom

Autor: Tomáš Blahuta | 24.6.2014 o 17:00 | (upravené 26.3.2015 o 14:13) Karma článku: 4,56 | Prečítané:  1270x

Opustené budovy, strašidelné lesy, bájne bytosti, záhadné postavy a osudy nepoznaného. Možno aj vás lákajú poznávacie túry po zaujímavých miestach, budovách s dávkou adrenalínu, túžbou po hľadaní a skúmaní. ______________________________________________________________________________________

Ja som sa tentokrát vybral do jednej z "pých" mojej obce, a to do miestneho schátraného kaštieľa. Akoby schválne bola v ten deň obloha zaplnená šedivými dažďovo-snehovými oblakmi, ale to len dodávalo zaujímavejšiu atmosféru. Zišli sme sa dokopy traja, nabalili a vyrazili.

Celý areál kaštieľa obklopoval múr s časťami rozobratého železného plotu. V tomto plote sme našli jednu dostatočne veľkú dieru, cez ktorú sme vošli do zarasteného parku, ktorý je, teda bol štátom chránený. Tento lesík bol v minulosti známy najmä tým, že v ňom boli umiestnené krásne sochárske diela rôznych umelcov, ktorý ich výrobou strávili dlhé hodiny. Dnes tu už väčšina z diel síce nie je, ale stále tu ešte nájdeme nejaké tie zvyšky a pozostatky. Môžem spomenúť napríklad na zemi ležiace drevá, ktoré boli kedysi súčasťou nejakého totemu s vrtuľou, ktorý si ešte pamätám zo škôlky, ako sme sa pri ňom hrávali na naháňačky. Ďalej tu ešte stojí tabuľa, na ktorej vidno obrysy kostier, ktoré mi v minulosti, keď sme sem chodili na prechádzky zo spomínanej škôlky, pripadali hrôzostrašne. Počas prezerania sme si zaspomínali na staré  časy a potom pokračovali ďalej úzkym vyšľapaným chodníčkom, kde po bokoch sa týčili veľké kusy žihľáv a ďalšej rôznej buriny. Na konci parku sme zahliadli malé rozbité okno, cez ktoré sme vošli dnu.

 Ako prvé nás ovalila vôňa "staroby budovy". Kráčali sme potichu a opatrne, pretože existovala šanca, že by sme natrafili na nejakého bezdomovca, poprípade feťáka. Počas kráčania po strašidelných chodbách sme načúvali zvukom vetra a búchania dverí vďaka prievanu. Poctivo sme prebádali každú miestnosť, každú chodbu na prízemí, v podzemí, ako aj na prvom poschodí. Dokonca počas trávenia času na balkóne, ktorý bol nasmerovaný ku parku sme začuli divné zvuky z vedľajšej miestnosti. Ostali sme ako soľné stĺpy. Po nabratí odvahy sme túto časť kaštieľa potichúčky opustili. Síce nám to pripadalo ako keby pes hrabal do črepov skla ale fantázia v tom momente fungovala na prvé obrátky. Čo my vieme, možno tam robili reportáž o kaštieli ufóni :)
Uplynulo niekoľko minút a my sme narazili na miestnosť, ktorá nám potvrdila prítomnosť ľudí, teda to, že kaštieľ je obývaný! Najskôr sme však museli otvoriť dvere a odsunúť skriňu, aby sa dalo vôbec otvoriť, a potom sme vstúpili dnu. To čo sme uvideli nás zarazilo. Okrúhly drevený stôl bol plný striekačiek, použitých lyžíc (vieme na aké účely), téglikov so zostatkami bieleho prášku a podobné hnusoby. Posteľ bola pekne upravená, krížom pohodené "čerstvé" rifle, aktuálne časopisy, a čo bolo nechutné, našli sme aj konzervy plné, no, jednoducho v nich boli tak nechutné veci, že už len pohľad na ne zvyšoval žalúdok. Bŕŕ. Toto nám ešte prihodilo záťaž na chrbát a to v takej forme, že čo ak niekto sem práve teraz príde?

Vystúpili sme na prvé poschodie, kde v jednej izbe sme našli zbierku starých mincí, dobové časopisy (zaujímavé čítanie!), v lekárničke boli ešte tabletky a plné poháriky kadejakých chemikálií. Na konci chodby sme prešli cez mostík a vošli do ateliérov. Konkrétne do jednej, pre nás, vzácnej miestnosti plnej papierov, kníh, malých sošiek a dokonca sme za skriňou objavili dve umelecké diela, teda nejaké obrazy. Vyfotografovali, zdokumentovali a pekne po jednom sme si všetko prečítali. Videli sme listy od nemeckých návštevníkov, účty, platby, rôzne záznamy, jednoducho nádherná "cesta" späť o niekoľko desiatok rokov. Po strávení dvoch hodín v tejto malej miestnosti sme pozreli poslednú chodbu a prišli do miestnosti s vírivkou. Tam sme si sadli, pozerali z okna, komunikovali a rozmýšľali. Slnečné lúče ledva siahali na chodbu.

Nastal čas odchodu. Práve vo chvíli, keď sme opúšťali budovu, jeden z našej skupinky náhodou pozrel do okna a uvidel, ako sa ku kaštieľu blíži nejaká pani s chlapom (asi 30r.) a vedľa nich pobehoval jeden veľký kusisko psa. Vyľakalo nás to, tak sme zobrali nohy na ramená a utekali rýchlo, ale potichu, preč. Akoby schválne, vyšli sme von, ja som utekal pozrieť skrz bok kaštieľu, ako sú ďaleko. Zabehol som za roh a tu dvaja mladíci s rebríkom! Skoro mi oči vyleteli. Pribehli aj ostatní kamaráti a dali sme sa do reči. Ale najprv sme sa vydýchali a spamätali. Počas rozprávania ma kamarát potiahol za rukáv, a spýtal sa, či sa mi nezdajú divný. Tvrdili, že sú správcovia kaštieľa a dávajú na to  pozor. Hneď na to sme sa opýtali, či vedia z akého storočia kaštieľ je a kto ho vybudoval (zo zmätku sme si chceli overiť ich správcovské vedomosti). Vedeli. Po štvrť hodine rozprávania sme sa odzdravili a odišli. Nedalo nám to a ešte sme nakukli kam idú. Zobrali rebrík (dosť dlhý na to, aby dočiahol na strechu kaplnky!), zapálili si cigarety a vliezli dovnútra. O chvíľku taký rachot, že sme si uvedomili, že nás oklamali a boli to buď nejaký feťáci alebo zlodeji. Bola už celkom tma, tak sme sa zobrali a odišli sme domov.

FOTOGRAFIE dole a dobrá kvalita je dosiahnutá tu: (http://tajofoto.blogspot.sk/)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?